## O Jankovi, ktorý si myslel, že požičané sú zarobené, a tajomnej obálke z garáže
Kdesi za siedmimi horami, za siedmimi dolinami, v mestečku, kde sa veže vypínali k oblohe a hradby šepkali prastaré príbehy, žil starosta Janko. Janko nebol len taký obyčajný starosta. Bol aj ríšskym zástupcom, čo znamenalo, že mal veľkú moc a ešte väčšiu zodpovednosť. A Janko, náš Janko, mal jedno veľké želanie – aby ho všetci považovali za toho najpoctivejšieho a najmúdrejšieho hospodára v celej ríši.
Jedného krásneho, slnečného dňa sa Janko rozhodol, že svetu ukáže, aký je on len šikovný a bohatý. Zvolal k sebe zvedavých trpaslíkov, čo mali v rukách brká a notesy a zapisovali si všetko, čo sa v ríši šustlo. „Poďte sem, milí trpaslíci!“ zvolal Janko z tribúny ríšskej rady. „Ukážem vám celú moju pokladnicu, do poslednej zlatej mince! Žiadne tajnosti, žiadne záhadné šepoty! To je predsa nová éra poctivosti!“
Trpaslíci sa zbehli, oči im žiarili zvedavosťou. Janko sa usmial, vybral z truhlice obrovskú knihu s lesklými listami a začal čítať: „Od roku Pána 2005 až doteraz, som zarobil, milí moji, ohromných dva milióny sedemstotisíc zlatých mincí!“ Všetci zhíkli. To bolo bohatstvo! Toľko peňazí by stačilo na zlaté zámky a diamantové cesty!
Janko sa tešil z úžasu, čo videl v očiach trpaslíkov. Ale potom prišla tá najzaujímavejšia časť. „A aby ste vedeli, aký som úprimný a transparentný,“ pokračoval Janko s leskom v oku, „do tohto úžasného zárobku som zarátal aj päťstotisíc zlatých mincí, ktoré som si požičal od usmievavej Bankovej víly!“
Trpaslíci zamrkali. Jeden z nich, ten s najväčšími okuliarmi, sa odvážil spýtať: „Ale, milý Janko, nie sú požičané peniaze... len požičané? Predsa ich treba Bankovej víle vrátiť, nie? A zarobené sú tie, ktoré si... no, zarobíte.“
Janko sa zamračil. „Hlúposť!“ odvetil. „Keď sa mi tie peniaze objavili v truhlici, sú predsa moje! Sú súčasťou môjho príjmu, no nie? Veď mi ich Banková víla dala!“ Vysvetľoval, že to je úplne nová politická kultúra, kde sa počíta všetko, čo prešlo cez jeho ruky. Vraj iní ríšski zástupcovia schovávajú svoje skutočné poklady a paušálne náhrady, ale on, Janko, ten ukáže všetko! Aj daňové priznania!
Trpaslíci si len ťukali na čelo, ale Janko pokračoval vo svojom víťaznom ťažení za pravdou. Ukazoval listy papiera s pečiatkami a sľuboval, že nikto v ríši už nebude mať pochybnosti o jeho poctivosti.
Lenže, milé deti, v každej ríši, aj v tej najkúzelnejšej, sú aj tiene. A tie tiene si šepkajú svoje vlastné príbehy. Za Jankovými chrbtami, kým on s leskom v očiach vysvetľoval rozdiel medzi „požičané“ a „zarobené“, sa už nejaký čas vznášal mráčik podozrenia. Kráľovskí vyšetrovatelia, čo nosili fialové plášte a vždy mali nos strčený v cudzích záležitostiach, už dávno Janka sledovali.
A potom sa stalo niečo, čo Jankovu novú éru poctivosti tak trochu pošramotilo. Jeden obzvlášť šikovný a zvedavý škriatok z Pikoškárskeho týždenníka, čo mal pod palcom všetky tajomstvá, odhalil kúzelné, tiché video. Video ukázalo Janka, ako sa v temnej garáži, kde ani slnečný lúč neprenikol, stretáva s miestnym kupcom. A čože sa tam dialo? Nuž, Janko odovzdal kupcovi tajomnú, bielu obálku. A tá obálka, milé deti, vyzerala tučne a plno. Akoby skrývala... peniaze!
Video kolovalo ríšou rýchlejšie ako vietor. „Že vraj nová kultúra poctivosti!“ šepkali si zvedaví trpaslíci. „A čo je toto za kultúra, kde sa v garážach odovzdávajú tajomné obálky?“ Kráľovskí vyšetrovatelia len prikývli a s vážnymi tvárami si pretreli bradu. Jankove príbehy o požičaných miliónoch ako zárobku sa im zrazu zdali ešte čudnejšie.
A tak, milé deti, náš Janko stál pred ríšou s obrovskou knihou svojich „zárobkov“, s polovicou z nich požičaných, a s tvárou, na ktorej sa miešala hrdosť s úzkosťou. Chcel byť najtransparentnejší, najpoctivejší, najbohatší. Ale niekedy sa aj tá najjasnejšia pravda vie zamotať do klbka, ak sa k nej primieša kúsok klamstva, štipka nekompetentnosti a jedna tučná obálka z temnej garáže.
A ponaučenie? Pravé bohatstvo, milé deti, nie je v tom, čo si požičiame a čo potom vydávame za svoje. Nie je ani v tom, koľko veľkých slov o poctivosti povieme. Pravé bohatstvo spočíva v čistej mysli, v spravodlivých skutkoch a v svedomí, ktoré netají žiadne tajné obálky v temných garážach. Lebo aj tá najlepšie skrytá pravda si vždy nájde cestu na svetlo, či už cez zvedavého škriatka, alebo cez Bankovú vílu, ktorá si chce svoje peniaze naspäť. A sladké sníčky, nech sú vaše sníčky plné skutočných pokladov, nie tých požičaných!