Kde bolo, tam bolo, za siedmimi horami a siedmimi dolami, v krajine menom Slovákia, stál pyšný hrad. Nebol to len taký hocijaký hrad, bol to hrad Kráľa Roberta, ktorý mal rád všetko okázalé a veľké. Vo svojom kráľovstve sa staral, aby jeho verní mali dosť peňazí, áut a dovoleniek pri mori. No v hradnej pokladnici sa začali diať zvláštne veci.
Kráľovská stráž, ktorú viedla mocná Jana, akoby začala strácať zrak. Už nevidela, ako sa z pokladnice strácajú zlaté tehly, diamanty a dokonca aj kráľovské ponožky. Keď sa jej dvorania pýtali, prečo nič nerobí, Jana odpovedala, že všetko je v poriadku a že len majú zlý deň.
Jedného dňa sa Generálny Prokurátor Maroš, strážca spravodlivosti, vybral na návštevu k Robertovi. Chcel sa pozrieť do pokladnice, aby sa uistil, že je všetko v poriadku. Keď ju otvoril, zhrozil sa. Bola takmer prázdna! Okamžite sa stretol s Robertom a s vážnym hlasom mu povedal: „Robert, stav pokladnice je katastrofálny! Niečo tu veľmi nesedí.“
Robert sa zamračil a povedal: „Maroš, ty si len nervózny. Všetko je v najlepšom poriadku. Možno si si len zle spočítal peniaze.“
Maroš sa však nedal odbiť. Zavolal tlačovú konferenciu a pred všetkými povedal: „Ľudia, stav boja proti korupcii je katastrofálny! V našej krajine miznú peniaze a nikto s tým nič nerobí!“
Jana, šéfka polície, sa okamžite urazila. „Ako si to dovoľuješ, Maroš?!“ kričala. „Ty si len zlý a závidíš nám naše úspechy! Polícia robí všetko, čo môže, a tvoje slová sú nepodložené a neodborné!“
V tom istom čase sa SaS, rytieri spravodlivosti pod vedením Richarda, rozhodli konať. „Toto nemôžeme nechať len tak!“ povedal Richard. „Musíme zvolať mimoriadnu schôdzu a zistiť, kam sa podeli peniaze z pokladnice!“
Aj Igor, vodca hnutia OĽaNO, sa pridal k protestom. „Ministri vnútra a spravodlivosti musia okamžite odstúpiť!“ kričal. „Sú zodpovední za tento chaos a korupciu!“
Robert sa medzitým tváril, že sa nič nedeje. Neodpovedal na otázky novinárov a len sa usmieval. Dvorania okolo neho si šepkali, že má na to dobrý dôvod.
Nakoniec sa ukázalo, že niektorí z dvoranov si potajomky odkladali peniaze z pokladnice do svojich súkromných vreciek. Niektorí si kúpili nové autá, iní si postavili luxusné vily a ďalší si zaplatili exotické dovolenky. Keď sa to všetko prevalilo, nastal obrovský škandál.
Ale ako to už býva v rozprávkach, vina sa rozplynula ako ranná hmla. Nikto nebol skutočne potrestaný a peniaze sa nikdy nevrátili do pokladnice. Robert sa len usmieval a povedal: „No čo už, stane sa.“
A tak, milé deti, táto rozprávka končí. Ale ponaučenie z nej si zapamätajte: V krajine, kde sa stráca svedomie a pokladnice sú prázdne, je najlepšie mať oči otvorené a nikdy neveriť všetkému, čo vám hovoria. A ak náhodou uvidíte kráľovské ponožky v cudzom vrecku, radšej si to nechajte pre seba. Lebo kto vie, možno aj vy raz budete potrebovať ticho.