Kdesi za siedmimi horami a siedmimi dolinami, tam, kde sa Tatry dotýkajú oblohy, ležala malá, ale hrdá krajina. V nej vládol Robert, muž s premenlivou náladou a ešte premenlivejšou stoličkou. Tá stolička bola očarovaná. Šepkala Robertovi do ucha sladké reči o moci, o obdive a o tom, ako ho všetci milujú. „Ty si najlepší, Robert,“ šepkala stolička, „nikto iný by to nedokázal lepšie.“
Robert, samozrejme, veril každej jednej vete. Veď kto by odolal takému lichoteniu? Ale stolička mala aj jednu temnú stránku. Občas, keď sa Robert na ňu posadil, začul slabý šepot z ďalekého východu. Bol to Vladimír, zlatý medveď, ktorý mal obrovskú silu a ešte väčšie ambície.
Vladimír šepkal Robertovi: „Robert, ty si silný. Ale ak sa obrátiš chrbtom k svojim susedom a budeš tancovať podľa mojej melódie, dám ti ešte väčšiu moc. Budeš najväčší, najsilnejší, najobdivovanejší!“
Robertovi sa táto ponuka zapáčila. Predsa len, kto by nechcel byť najväčší? A tak začal tancovať podľa Vladimírovej melódie. Jeho susedia sa čudovali. „Robert, čo to robíš? Zabúdaš na nás? Zabúdaš na to, čo sme si sľúbili?“
Ale Robert ich nepočúval. Bol príliš zaujatý tancom a sladkými rečami Vladimíra. Dokonca aj jeho verný pomocník Peter sa ho snažil varovať. „Robert, prosím ťa, zastav sa! Vidíš, kam to vedie? Krajina sa mení, ľudia sú nespokojní!“
Robert si upchal uši. „Ty ničomu nerozumieš, Peter! Ja viem, čo robím!“
A tak tancoval ďalej, až kým sa nepozrel na susednú krajinu, kde vládol Viktor. Viktor tiež kedysi tancoval podľa Vladimírovej melódie. Ale jedného dňa sa stalo niečo strašné. Jeho premenlivá stolička sa rozsypala na prach a Viktor zmizol v prepadlisku dejín.
Robert sa zľakol. „Čo ak sa to stane aj mne?“ pomyslel si. „Čo ak sa moja premenlivá stolička rozsype a ja zmiznem?“
Začal premýšľať. Premýšľal dlho a hlboko. Až sa mu z toho zadymilo z hlavy. Uvedomil si, že Vladimírove sladké reči boli klamstvo. Že moc, ktorú mu sľuboval, bola len ilúzia. A že jeho susedia mali pravdu.
Rozhodol sa. Prestal tancovať podľa Vladimírovej melódie. Obrátil sa k svojim susedom a povedal: „Prepáčte mi. Bol som hlúpy. Zabudol som na vás. Ale už sa to nestane.“
Jeho susedia mu odpustili. Veď vedeli, že Robert je dobrý človek, len občas robí hlúposti. Spoločne sa rozhodli, že si dajú pozor na premenlivé stoličky a na zlatých medveďov, ktorí šepkajú sladké reči.
Robert sa vrátil na svoju premenlivú stoličku, ale už jej neveril. Vedel, že skutočná moc nie je v lichotení, ale v poctivosti a v spravodlivosti. A tak vládol spravodlivo a poctivo, až kým sa z neho nestal múdry a obľúbený vládca.
A čo sa stalo s Vladimírom? Ten sa len zamračil a odišiel hľadať iného vládcu, ktorý by bol ochotný tancovať podľa jeho melódie. Ale to už je iná rozprávka.
A ponaučenie z tejto rozprávky? Nenechajte sa oklamať premenlivými stoličkami a sladkými rečami zlatých medveďov. Lebo ak sa raz necháte oklamať, skončíte ako Viktor - zabudnutí v prepadlisku dejín. A to, deti moje, by bola naozajstná katastrofa, však?