Bolo raz, dávno, za siedmimi horami zadlžených diaľnic a siedmimi dolinami plnými eurofondov, jedno kráľovstvo, kde vládla radosť. Ale nie taká tá obyčajná radosť, skôr taká tá radosť, keď si niekto pomýli verejné financie s vlastným bankovým účtom. V tomto kráľovstve žil minister Rút, prezývaný Milionár Mlčanlivý. Mal bradu hustú ako les po kalamite a ešte hustejšie portfólio offshorových spoločností.
Rút mal rád prekvapenia. Nie také tie obyčajné, že "prekvapenie, dostal si ponožky!", ale skôr také, že "prekvapenie, zmizol milión eur!" Jedného dňa sa stalo to, čo sa stať muselo. Ladislav, minister financií s pohľadom ostrejším ako zubná vŕtačka, začal klásť otázky. "Rút," spýtal sa Ladislav s hlasom plným obáv, "kde sa podel milión eur?"
Rút sa usmial. Ten jeho úsmev bol taký, ako keď líška plánuje raziu v kurníku. "To je tajomstvo, Ladislav," povedal Rút a pohladkal si bradu. "Veľmi, veľmi tajné tajomstvo."
Ladislav sa zamračil. Vedel, že Rút má k tajomstvám zvláštny vzťah. Používal ich ako omrvinky, ktoré odvádzali pozornosť od skutočného diania. "A kto sú tí advokáti, ktorým si tie peniaze poslal?" spýtal sa Ladislav.
Rút sa zasmial, ako keby počul najlepší vtip na svete. "Advokáti? To sú takí...hm...ochrancovia prírody! Chránia prírodu... bankových účtov!"
Lenže Ladislav nebol hlúpy. Vedel, že Rút má rád futbal. Konkrétne, že jeden jeho kamarát, Ivan, veľmi túži po novom štadióne. A ten štadión by bol naozaj honosný, ako keby z neho mali štartovať rakety do vesmíru, nie kopať si tam do lopty. A tušil, že tie zmiznuté peniaze majú s tým nejaký súvis.
Medzitým sa celá situácia začala zamotávať ako špagety po taliansky. Robert a Peter, dvaja kamaráti z vládnej koalície, sa začali doťahovať o detaily. Robert chcel štadión s modrými sedačkami, Peter zas s červenými. A Rút, samozrejme, chcel, aby si obaja mysleli, že im pomáha, aby si ich mohol udržať na svojej strane.
"Musíme si to ujasniť," povedal Robert na jednom tajnom stretnutí v luxusnom hoteli, kde šampanské tieklo potokom. "Ja chcem štadión s modrými sedačkami! Modrá je farba pokoja a rozumu!"
"Nie, nie, Robert!" oponoval Peter. "Červená je farba sily a moci! Potrebujeme štadión, ktorý bude symbolizovať našu... ehm... dominanciu!"
Rút sa usmieval a prikyvoval. Mal rád, keď sa jeho kamaráti hádali. Vtedy si mohol robiť, čo chcel, bez toho, aby si to niekto všimol.
Ladislav sa však nevzdával. Začal hľadať dokumenty, svedkov, čokoľvek, čo by mu pomohlo odhaliť Rútovo tajomstvo. Bol to beh na dlhé trate, ale Ladislav veril, že pravda musí vyjsť najavo.
A tak sa aj stalo. Jedného dňa sa na internete objavil anonymný list s dokumentami, ktoré odhaľovali, kam tie peniaze vlastne išli. Ukázalo sa, že Rút naozaj poslal peniaze advokátom, ale nie na ochranu prírody, ale na zakrývanie jeho vlastných machinácií. Peniaze išli na rôzne účty v daňových rajoch, aby sa zakryla ich stopa. Časť peňazí sa použila aj na lobing, aby sa Ivanovi schválila dotácia na ten jeho vysnívaný štadión.
Keď to Rút zistil, bol zúfalý. Všetky jeho tajomstvá boli odhalené. Jeho brada stratila lesk, jeho bankový účet začal klesať a jeho reputácia bola v troskách. Nakoniec Rút musel odstúpiť zo svojej funkcie.
Poučenie z tejto rozprávky? Mlčanie je zlato, ale len pre tých, ktorí majú zlato v zuboch a nemajú čo skrývať. A ak máte čo skrývať, tak radšej počítajte s tým, že niekto vám na to nakoniec príde. Lebo v krajine, kde vládne radosť, tá pravá radosť nastane, až keď sa spravodlivosť naplní. A to, či Robert bude mať modré, alebo Peter červené sedačky na štadióne, už nikoho nezaujímalo. A Ivan? Ten si musel na štadión zarobiť sám.