Za siedmimi horami, za siedmimi dolinami, presne tam, kde sa Veveričiak s Medveďom oriešok delili, ležala krásna krajinka pod Tatrami. Bola to krajinka plná zelene, bystrých potôčikov a veselých hlasov. Žili v nej dospelí aj deti, a medzi tými deťmi boli aj Malé Svetlušky. Malé Svetlušky boli deti s bystrými očkami a čistými srdiečkami, plné snov o tom, ako raz túto krajinku zveľadia. Chceli byť šikovnými stavbármi, čo budú stavať domčeky pre mladé rodiny, múdrymi lekármi, čo vyliečia každú boľačku, a láskavými učiteľmi, čo budú rozsvietiť v hlavičkách vedomosti. Ich sny boli ako malé iskričky, čo sa trblietali v tme.
No ako dni plynuli a Malé Svetlušky rástli, začali si všímať zvláštne veci. Ich krajinka, hoci na prvý pohľad krásna, mala akési podivné praskliny a diery. Bolo to ako starý hrnček, ktorý sa síce leskne, ale pri každom dotyku hrozí, že sa rozbije.
Všimli si, že vtáčiky, ich rovesníci, namiesto toho, aby si stavali hniezda v domácich stromoch, čoraz častejšie rozprestreli krídla a odleteli ďaleko, za hranice krajinky. „Prečo letíte preč?“ pýtali sa Malé Svetlušky. A vtáčiky šepkali: „Tu nieto miesta na hniezda pre mladých. Staré hniezda sú preplnené a nové sa nestavajú, alebo sú tak drahé, že by sme museli zobkať len kamene.“ To bolo to prvé tajomstvo krajinky – že aj keď tu bolo dosť miesta pre všetkých, mladé rodiny si nemali kde uviť svoje teplé domovy.
Potom Malé Svetlušky objavili ďalšie tajomstvo. Školy, kde sa mali učiť múdrosti, mali občas deravé strechy a cez tie diery tiekla voda, nielen z neba, ale občas aj z očí učiteľov. A nemocnice, kde sa mali liečiť boľačky, mali poličky prázdne, akoby ich niekto zámerne zabúdal doplniť liečivými bylinkami. Bolo to zvláštne, veď v krajinke boli dospelí, čo sa starali o chod vecí.
Na čele krajinky stál starý hospodár menom Robert. Bol to pán s mocným hlasom a ešte mocnejšími presvedčeniami. Robert si myslel, že vie najlepšie, čo je pre všetkých dobré, a často menil pravidlá hry, akoby hral sám so sebou šach. Mal po svojom boku hlasného radcu Andreja, ktorý mal rád veľké slová a občas ich aj poplietol, ale vždy bol Robertovi verný ako včela kráľovnej. A bol tam aj usmievavý pomocník Peter, ktorý vedel vždy pekne prikývnuť a povedať upokojujúce slovo, hoci veci sa často neupokojili. A samozrejme, hlavný strážca Tibor, ktorý s ostriežím zrakom sledoval, aby nikto nešiel po tráve, kde sa nemalo, alebo aby náhodou neobjavil niečo, čo nemal.
Malé Svetlušky videli, ako sa ich budúcnosť, tá krásna záhrada snov, pomaly stráca ako ranná hmla. Chápali, že starí hospodári majú svoje starosti, ale zdalo sa, že na tie ich, na tie detské, akosi zabúdajú. Že počujú len seba a svoje vlastné hlasy.
A tak sa Malé Svetlušky rozhodli. Nechceli kričať ani hádzať kamene, veď boli jemné a čisté duše. Namiesto toho si zobrali do rúk svoje lampášiky – malé svetielka nádeje – a vyšli do ulíc. Zišli sa na Hviezdoslavovom námestí, kde sa zvykli hrať na rytierov a princezné, a pred Starou Synagógou, kde sa zvykli schovávať. Tam, kde sa zvykli smiať a snívať, tam teraz šepkali. Ich šepot bol jemný, ale bolo ho počuť. Bol to šepot o lepšej budúcnosti, o domčekoch pre všetkých, o školách s celými strechami a nemocniciach plných liečivých byliniek. Šepkali o tom, že chcú ostať doma, ak bude pre nich miesto.
„Chceme, aby ste počuli náš šepot,“ hovorili Malé Svetlušky. „Naša krajinka je ohrozená, a s ňou aj naše sny. Nechceme, aby sa rozpadli ako starý hrnček. Chceme priateľov v blízkych záhradách a nechceme, aby sa stavali múry, ktoré by nás od nich oddeľovali.“
A čo na to starí hospodári? Robert si prekladal papiere a mrmlal si pod nos o dôležitých veciach. Andrej prehovoril do vetra o tom, ako je dôležité, aby všetci počúvali *jeho* hlas. Peter sa usmieval a hovoril, že všetko bude dobré, len treba počkať. A Tibor premeriaval očami námestie, či náhodou niekto nešliape po zakázanej tráve.
Zdalo sa, že ich uši boli plné vlastných myšlienok, vlastných hlasných rečí a starých zvykov. Šepot Malých Svetlušiek buď nepočuli, alebo ho považovali za detské vrtochy, ktoré pominú ako vietor. Alebo si mysleli, že Malé Svetlušky ešte nerozumejú "dospelým" veciam.
No Malé Svetlušky vedeli, že aj ten najjemnejší šepot má silu. A ak je ho dosť, a ak sa šepot zmení na tichý, ale neoblomný hlas, a ak sa nájde aspoň jedno ucho, ktoré počúva – vtedy sa aj ten najstarší hrnček môže začať liečiť. A tak si tie Malé Svetlušky zaspali s nádejou, že zajtra ich šepot bude o kúsok silnejší, a že možno, len možno, sa ich sny o peknej budúcnosti dočkajú tej najkrajšej melódie – ticha, v ktorom ich dospelí konečne počujú.
A ponaučenie? Aj keď starí hospodári občas nepočujú, čo hovoria Malé Svetlušky, je dôležité neprestať šepkať. Lebo niekedy stačí jedno citlivé ucho, aby sa z jemného šepotu stala silná pieseň. A potom aj tie najhrubšie uši začujú, že čas na zmenu prišiel. A možno aj Robert, Andrej, Peter a Tibor si jedného dňa spomenú, že aj oni boli kedysi Malé Svetlušky.